Tento víked som popri lyžovaní vo Vrátnej trávil čas sledovaním správ v očakávaní prvých a neskôr finálnych výsledkov parlamentných volieb. Pomedzi volebné správy prichádzali priebežne smutné obrázky a informácie z udalosti, ktorá svojim významom vytrvalo súperila o voľbami prehustený mediálny priestor. Zasiahla mnohých a otvorene priznávam, aj mňa. Vidieť, ako nám horí jeden z najkrajších a mimoriadne zachovalých hradov, perla východného Gemeru, bolo tak bezútešné. V duchu som držal palce a fandil požiarníkom, vojakom a tiež domácim obyvateľom, ktorí napriek víkendovému času, venovali svoje sily a nasadenie pre záchranu hradu Krásna Hôrka. Sympatické bolo vidieť aj to, že minister vnútra, odolal krájaniu prasaťa a popíjaniu počas volebnej noci a bez váhania sa vybral priamo na miesto tejto udalosti. Jeho prítomnosť si určite všetci, ktorí sa na záchrane hradu podieľali, zaslúžili.
Prostredie sociálnych sietí nezostalo chladné - z môjho osobného pozorovania zverejňovaných statusov môžem zhodnotiť, že Kásnej Hôrke sa moji priatelia venovali viac a s väčšími emóciami ako voľbám. 'Smútok, slzy v očiach, tragédia' a mnohé ďalšie prejavy citu a účasti boli neprehliadnuteľné.
Nedeľa potešila hádam celé Slovensko: výstavné miestnosti a exponáty sa podarilo zachrániť. Až mi odľahlo. No zakrátko informácie o ďalšom požiari. To mi už pripomenulo kúzelný kaštieľ v Kunerade pri Rajeckých Tepliciach, ktorý len nedávno, počas rekonštrukčných prác horel dvakrát v priebehu dvoch týždňov.
Pri týchto udalostiach je ťažké len sledovať a prejavovať účasť. Mám potrebu a silné nutkanie pýtať sa: čo s tým? koľko toho ešte potrebujeme stratiť, aby sme si vážili aj to málo, čo máme? prečo namiesto developovania nových a nových resortov a stredísk za štátne a európske dotácie v prvom rade nezhodnocujeme a nechránime to, čo už dávno máme a pokračujúcou ľahostajnosťou a nezáujmom viac a viac strácame? Myslím tiež na obetavých nadšencov, početných združení dobrovoľníkov, ktorí s obrovským entuziazmom a často za vlastné zachraňujú to, čo sa na našich existujúcich hradoch a zrúcaninách dá. Bez širšieho záujmu médií, donorov, sponzorov, ale aj samosprávy a štátu. Nikdy nebudem zástancom myšlienky, že štát sa o všetko postará. Jeho úlohou je predovšetkým vytvárať podmienky - právny a inštitucionálny rámec pre to, aby mohli hladko fungovať tie subjekty a iniciatívy, ktoré majú k riešeniu problémov najbližšie.
Smutný príbeh Krásnej Hôrky mne osobne priniesol otázku, čo naše prírodné, historické a kultúrne klenoty čaká - a to nielen po voľbách. Nechcem len žiť v očakávaní odpovedí, pretože ako občan mám právo na viac - očakávať riešenia:
- starostlivosť o kultúru, pamiatky a tradície na Slovensku v tej miere, akú si skutočne zaslúžia, pretože búchanie sa do pŕs tých najväčších Slovákov, ako aj nacionalizmus, s ktorým sa naše politické špičky, bez ohľadu na ideológiu, tak radi hrajú, naše Slovensko nepodržia a už vôbec nerozvinú.
- prirodzený patriotizmus, ktorý je v prvom rade úctou k tomu, čo máme a čo sme zdedili od našich predkov bez ohľadu na národnosť, kedže najväčším bohatstvom našej kultúry sú práve jej multikultúrne korene, teda všetko to, čo sme získali vďaka prítomnosti slovenskej, maďarskej, českej, rómskej, nemeckej, rakúskej, poľskej, rusínskej, ukrajinskej a ďalších národností a etník, ktoré naše spoločné Slovensko v minulosti obohatili.
- ochranu hmotného a nehmotného bohatstva Slovenska nielen zákonom, ale aj fyzicky v súlade s jeho nevyčísliteľnou ekonomickou, spoločenskou a kultúrnou hodnotou.
- budovanie vzťahu mladších generácií ku krajine, spoločnosti, kultúre a histórii, ktorý by nemal byť len pasívnym, konzumným, ale predovšetkým aktívnym v zmysle osobného záujmu a dobrovoľných aktivít.
- široká a férová podpora tých, ktorí osobne s nezištným záujmom obetujú svoj čas a život ochrane a zhodnocovaniu našich prírodných, kultúrnych a historických hodnôt.
Určite by sa dalo pokračovať aj ďalej, no na začiatok sú asi toto tie najpodstatnejšie oblasti, ktoré situácia vyžaduje bezodkladne riešiť. Kazdý deň otáľania je nenahradieľnou stratou, ktorú sa v budúcnosti nepodarí ničím kompenzovať.
Paradoxom našej krajiny je, že až na výnimky, máme veľa významných pamiatok v regiónoch, ktoré sú nazývané ako marginalizované alebo zaostalé (Rožňava, Levoča, Horehronie apod.). Napriek súčasnej chudobe týchto regiónov tu sú klenoty, ktoré dokážu vďaka cestovnému ruchu priniesť priamy rozvoj, ekonomický rast a zamestnanosť, pričom tieto pozitívne efekty sa nedajú odsťahovať inam. Zostávajú tu a ich beneficientmi sú priamo domáci ľudia. Práve tento paradox je nádejou našich chudobnejších miest a obcí, ktorú je potrebné chytiť pevne do rúk, nepustiť a poctivou prácou naplniť. Len potom budeme môcť povedať, že smutný príbeh Krásnej Hôrky a mnohých ďalších mal svoj význam, poučenie a naštartoval zmenu k lepšiemu.